Už na predchádzajúcom „comebackovom“ počine SEPTICFLESH bolo v pozadí nepatrne badať snahu kapely posunúť sa do prvej metalovej ligy, čo sa popularity týka. Napriek relatívnej tvrdosti bolo možné v druhom pláne vypozorovať kompozície prístupnejšie širšiemu publiku, a to aj vďaka masívnej podpore klasických a akustických nástrojov. V tejto snahe sa pokračuje aj na novinke a musím hneď úvodom poznamenať, že mi tento prístup nie je celkom po chuti a väčšinou predznamenáva kvalitatívny pád.

Je nemálo metalových kapiel, ktoré sa do svojej tvorby snažili (resp. snažia) zakpomonovať nejakú orchestráciu. Málo je ale tých, ktorým sa to darí. Predchodca „The Great Mass“ znel v tomto smere relatívne vyvážene a vkusne, novinka si skôr berie k srdcu heslo „metal má ku klasike predsa najbližšie.“ Keď to znásobíme snahou priniesť všetkého viac, v tvrdšej nabitejšej forme, môže to priniesť (a obvykle prináša) rozpačitý výsledok.

Už po vypočutí prvej skladby, vypustenej kapelou do internetového éteru, boli moje dojmy nejasné. Aj preto som nemal snahu si „The Great Mass“ okamžite obstarať. A keď som potom ani po dlhom vstrebávaní nenašiel k albumu cestu, ostala mi v ústach len trpká pachuť a ľahké rozčarovanie. Všetky súčasti SEPTICFLESH sú síce na albume prítomné, ale je to jednoducho prekomponované a prearanžované. Z celku tak hlavne zúfalo trčí snaha o maximálny bombastický orchestrálny efekt a výrazne ukazuje ako skladateľsky v tomto smere kapela zlyháva. Je to typický výsledok toho, keď sa týmto prístupom snažíte zamaskovať alebo prebiť neschopnosť zložiť skladbu, ktorá má hlavu a pätu. Podobne sa to "podarilo" DIMMU BORGIR na „Deathcult Armaggedon“ s jedinou výnimkou v trackliste. Tu nemáme ani výnimku, ktorú by som vypichol. Bezradné riffy a myšlienky v hore deathmetalovej brutality rovnako bezradné orchestrálne party nezachránia.

Hitovky ako „Anubis“ alebo „Sunlight Moonlight“, prípadne náklep ako „Babel’s Gate” tu nájdeme len v rozdrobenej forme po celej stopáži a skôr než sa niečoho chytíte, je to prebité násilným a nezmyselne iným nápadom. „The Great Mass“  je vyprodukovaný a zahratý luxusne, ale čo z toho, keď nedáva zmysel a nahrávka je neplánovaným chaosom. Aj napriek všetkým negatívnym faktom, na ktoré som sa v recenzii sústredil, je možné pod ich nánosom nájsť stále solídny materiál, ktorému sa isté čaro, snaha  dobré nápady nedajú uprieť. Zlyháva hlavne kompozične a toto zlyhanie je pre mňa v kontexte tvorby kapely dosť fatálne.

Tí, ktorí majú radi rannejšiu tvorbu kapely, budú pravdepodobne sklamaní ešte viac. Ak sa cez tieto negatíva dokážete preniesť a máte náladu na brutálny náklep s pompéznou orchestráciou, môže byť pre vás „The Great Mass“ lepším albumom než pre mňa. Inak skôr potvrdzuje to, že metal a klasická hudba idú k sebe len výnímočne a tento prípad výnimkou nie je.